Čile, Mexiko, Brazília, Argentína, Bolívia, Francúzsko, USA, Taliansko, Španielsko, Kanada, Peru, Kolumbia, Austrália, Turecko, Izrael, ale aj Slovensko. Toto všetko je len malý výpis zo všetkých možných krajín, z ktorých si v nedeľu 9. novembra razili ľudia cestu do Holandska, aby sa spoločne koncentrovali na jedinom mieste – v mestečku Nijmegen. Hudobný fanúšik by si hneď spojil takúto koncentráciu cudzincov na jednom mieste s niektorým veľkým festivalom. V tento deň sa však nezbiehali fanúšikovia z celého sveta do klubu Doornroosje kvôli festivalu, ale kvôli jedinečnému koncertu, kvôli jedinej kapele – THE GATHERING. Tá oslavovala 25 rokov svojej existencie.

Ťažko bolo odolať plagátu, ktorý kapela zverejnila v júni, na ktorom ste si mohli prečítať tieto mená: René Rutten – Hans Rutten – Frank Boeijen – Silje Wergeland – Anneke van Giersbergen – Hugo Prinsen Geerligs – Marjolein Kooijman – Jelmer Wiersma – Niels Duffhues – Bart Smits – Marike Groot.

Mená, ktoré pôsobili v kapele počas jej troch etáp, sa zrazu mali spoločne zísť na jednom pódiu. To bola príliš veľká návnada pre tých, ktorí snívali o tom, že by mohli ešte niekedy zažiť naživo skladby z albumov Always... či Almost a Dance, ale takisto aj pre tých, ktorí dlhých 7 rokov stále túžili po tom, aby si ešte aspoň jedenkrát v živote vychutnali koncert tejto kapely v spojení s Anneke van Giersbergen.

Navyše, Holanďania nedávno oznámili, že si dávajú pauzu s kapelou. Nevedno, na aký dlhý čas. Toto všetko malo teda za následok, že návnada zabrala naplno a koncert sa vypredal behom jednej hodiny. Enormný záujem o túto akciu spôsobil, že kapela sa nakoniec rozhodla zahrať v jeden deň dvakrát. Samozrejme, aj lístky na poobedňajší koncert sa vypredali behom krátkeho času. Nám sa našťastie podarilo ukoristiť dva lístky a tak zostávalo už len päť mesiacov netrpezlivo čakať.

S blížiacim sa dátumom akcie sa v hlave začali rojiť rôzne otázky. Napríklad: Ako bude daný koncert prebiehať? Pôjde sa chronologicky od najstarších kúskov až po tie najnovšie, ktoré kapela nahrala za tých dlhých 25 rokov? Koľko priestoru na pódiu vôbec budú mať k dispozícii Anneke, Bart, Niels či Marike? Bude sa koncert nahrávať, aby bol neskôr vydaný na DVD či Blu-ray? Dve odpovede sme dostali deň pred koncertom, keď sme sa dozvedeli, že Niels Duffhues nakoniec odmietol svoju účasť na tomto podujatí a že oficiálny videozáznam z koncertu sa robiť nebude. Potešilo však, že bude aspoň live CD. Ostatné nám zodpovedal až samotný koncert.

Klub Doornroosje sa nachádza hneď pri vlakovej a autobusovej stanici, čo ocenil určite každý návštevník. Oceniť však treba aj útulnosť klubu, vďaka ktorej mal každý fanúšik okolo seba dostatok voľného priestoru ,aj keď bolo vypredané.

Oslava 25. narodenín vypukla o 15:00, kedy sa začal prvý z dvojice koncertov, a oslavovať sa začalo veru vo veľkom štýle. Najskôr sa na troch plátnach za pódiom spustila animácia, ktorá nám chronologicky predstavila obaly všetkých albumov a po nich sa spustilo odpočítavanie od čísla 25, s ktorým sa súčasne premietali fotky jednotlivých hudobníkov.

Po odpočte sa za úvodných tónov skladby „Saturnine“ na pódium dostavili René, Hans, Frank, Hugo a Jelmer. Za nimi, na veľké ale milé prekvapenie všetkých zúčastnených, nasledovali Anneke, Silje, Bart a Marike. Tí si pekne rozdelili vokálne party v jednotlivých veršoch a refrén odspievali spoločne. Kapela si takto našla cestu k tomu, aby mal na pódiu každý dostatok svojho priestoru, že nik z ex-členov tam nie je len do počtu.

Speváci sa za mikrofónom menili neustále. Spievalo sa sólovo, alebo boli duety či znova spievali všetci spoločne. Spevácke sólo predviedla Anneke hneď pri nasledujúcej skladbe „Strange Machines“ z kultového albumu „Mandylion“, ku ktorému sme sa neskôr ešte dva razy vrátili. Pri nasledujúcej „Meltdown“ sa za mikrofónom predstavila Silje a prvýkrát sa na pódiu ukázala na base hrajúca Marjolein. Tá sa striedala s Hugom, podľa toho kto danú skladbu nahral na albume. Zároveň to bola aj posledná možnosť vidieť ju naživo s kapelou, keďže sa ju začiatkom roka rozhodla opustiť.  Počas tejto skladby prichádza na pódium ešte jeden muzikant úzko spätý s kapelou – Noel Hofman, ktorý do našich uší vpúšťa príjemne melódie jeho hrou na trúbke.

Po ďalšej skladbe - „Nighttime Birds“, kde sa k Anneke pridal v refréne zvyšok vokalistov, z nich zostáva na pódiu len Bart Smits, čo je dostatočná nápoveda k tomu, že sa presunieme do dôb dávno minulých, konkrétne do roku 1992. Vtedy totiž vyšiel debutový album „Always...“, z ktorého hneď zazneli dve po sebe idúce skladby „The Mirror Waters“ a „King For A Day“. V nich Bart dostáva šancu naplno sa ukázať a svojim hrubým vokálnym prejavom tak strieda príjemné ženské hlasy svojich kolegýň, čo sa u niektorých dievčat v publiku prejavuje chytaním sa za uši. Samozrejme, pri druhej menovanej skladbe nechýba na pódiu ani Marike, ktorá za svoj výkon zožala zaslúžený potlesk.

Nasledujú skladby „Even The Spirits Are Afraid“ a „Broken Glass“, pri ktorých máme znova na scéne všetkými milovanú Anneke. Po nich skáčeme do najnovšej tvorby kapely a na pódium prichádza Silje s Noelom, vďaka čomu vieme, že určite zaznie skvelá „Heroes for Ghosts“. Pri „Afterlights“ dochádza na chlapské striedanie, keď Noela nahrádza Bart a dostáva tak po tretíkrát hlavné slovo, no tentoraz nám spieva čistým vokálom. Pokračujeme znova so samotnou Anneke, najskôr prekrásnou skladbou „Amity“ a potom asi tou najsvižnejšou skladbou koncertu - „On Most Surfaces“. Po nej sa k Anneke pridáva Silje aby si spolu dali prvý duet dňa pri skladbe „Paper Waves“, čím dostal odpoveď každý, kto bol niekedy zvedavý na to aké by boli nové albumy keby ich naspievala Anneke.

Po skladbe „All You Are“, ktorú si Silje odspievala sama, sa dostávame k ďalšiemu duetu s Anneke – ku klasike „Leaves“. Tú prišiel oživiť aj Noel s jeho hrou na trúbke. Pokračujeme ďalšou klasikou - „In Motion #1“, kde sa nám popri Anneke predstavila pri refrénoch Marike. Na rad prichádza skladba „Travel“, snáď najsilnejšia skladba dňa, pri ktorej fanúšikovia takmer nedýchali, keď vnímali ten bezchybný precítený spev od Anneke. Keď prišli na pódium všetci účinkujúci, aby záver tejto skladby odspievali spoločne (vrátane Marjolein a Jelmera) a čas hrania dosiahol dve hodiny, vyzeralo to tak, že to bude naozaj posledná skladba, ako to predtým avizovala kapela. Našťastie sme sa dočkali ešte dvoch prídavkov v podobe skvelej „Waking Hour“, v ktorej Anneke ešte viac prekonávala samu seba v speve, a monumentálnej „I Can See Four Miles“, pri ktorej sa zapojili do hrania úplne všetci (Anneke búchaním na bubon, Noel hrou na gitare...).

Po takmer dva a pol hodine hrania nastal koniec. Všade navôkol bolo vidno nadšené šťastné tváre nielen fanúšikov, ale aj hlavných protagonistov dňa, ktorí sa roztrúsili medzi ľudí. Niet sa čomu čudovať, keďže koncert to bol nádherný, plný emócií, zvládnutý po každej stránke. Mal dokonalý zvuk a svetlá, a hlavne bol doplnený vkusnými animáciami, ktoré len pridávali na atmosfére. Zvládnutý bol mix pesničiek a rovnako aj duety či viacčlenné spievanie, z ktorých som ja osobne mal zo začiatku trocha obavu.

V tento deň by ste len márne hľadali niekoho, kto by si povedal, že vycestovať sem bolo zbytočné. Už zostávalo len vybrať sa na vlakovú stanicu, z nej ešte poslednýkrát pozrieť na kapelu, relaxujúcu v backstagi, psychicky sa pripravujúcu na svoje večerné vystúpenie, a dať zbohom tomuto krásnemu mestečku i koncertu.

Nijmegen, Doornroosje – 9. novembra 2014

Setlist: Saturnine - Strange Machines – Meltdown - Nighttime Birds - The Mirror Waters - King For A Day - Even The Spirits Are Afraid - Broken Glass - Great Ocean Road - Heroes For Ghosts - Afterwords – Amity - On Most Surfaces (Inuït) - Paper Waves - All You Are – Leaves - In Motion # 1 – Travel - Waking Hour - I Can See Four Miles

Foto: Doornroosje, Axelle Quétier, Tomáš Nechanický